Stránky

pondelok 28. augusta 2017

Záhada devónskych falusov



Asi pred 450 miliónmi rokov dominovali krajine zvláštne útvary dosahujúce výšku niekoľko metrov. V gigerovskom vesmíre by nemuseli byť vôbec nápadné, na našej planéte však išlo v danom čase o najväčší suchozemský organizmus. Zoznámte sa s tvorom, ktorého vedci poznajú pod názvom Prototaxites a ktorého identita dosiaľ nebola uspokojivo vysvetlená.




Prototaxites je známy z fosílií, pripomínajúcich kmeň stromu, ktoré boli prvý krát opísané zhruba v čase vydania Darwinovho Pôvodu druhov. Názov tejto fosílie naznačuje predpokladané príbuzenstvo s nahosemennými rastlinami (Prototaxites = „prvý tis“), vnútornou stavbou sa však Prototaxites nepodobá na žiadny strom, ani iného zástupcu cievnatých rastlín. Dodnes sa Prototaxites našiel v minimálne trinástich variáciách, ktoré v taxonomickej nomenklatúre figurujú ako druhy. Počas devónu Prototaxites dosiahol celosvetové rozšírenie a potom, po päťdesiatich miliónoch rokov existencie, vyhynul.

Jedna z najväčších fosílií prototaxita nájdená v Saudskej Arábii. Foto: Charles Meissner. Prevzaté z práce Huebera (2001).

Čudná fosília
Odborníci sa zhodujú v jednej veci: veľké valcovité skameneliny dlhé niekedy až osem metrov sú zvyškami suchozemského organizmu. Podrobné analýzy ukázali, že nejde o cievnatú rastlinu. Kam ale tieto fosílie zaradiť? Niektorí  ich považujú za huby, iní za lišajníky a bol dokonca publikovaný aj názor, že vlastne ani nešlo o vertikálnu štruktúru. Na priereze fosílií sú viditeľné koncentrické kruhy, pripomínajúce letokruhy stromov, ktoré mohli vzniknúť počas rastu. Do výslednej štruktúry však boli nejakým spôsobom zakomponované aj iné predmety vrátane rastlín. Zrejme ich rastúca štruktúra pohltila.

Prototaxites pod drobnohľadom
Fosíliu tvoria dlhé hrubšie rúrky vystužujúce štruktúru a tenšie rozvetvené rúrky, ktoré organizmus držali pokope. Dlhé roky sa Prototaxites považoval za obrovskú riasu aj napriek tomu, že všetky dnešné riasy sú vodné organizmy. Hueber (2001) považoval prototaxita za obrovskú hubu. Huby však nie sú fotosyntetické organizmy. Takže ako získavala huba takýchto rozmerov energiu? Selosse (2002) vyrátal, že hube daných rozmerov by biomasa prítomná v chudobnej silúrskej flóre, nestačila. Prototaxites preto mohol predstavovať tvora podobného lišajníkom, teda symbiotický organizmus čiastočne využívajúci fotosyntézu. Ak má Selosse (2002) pravdu, potom hrubšie a tenšie trubičky zodpovedajú jednotlivým zložkám symbiotického organizmu, teda hube a riase. Treba dodať, že chýbajúce spóry hypotéze lišajníka nahrávajú .

Dominali devónskej krajine obrovské falusy?

Žeby bolo všetko inak?
Pečeňovky (v parížškej botanickej záhrade)
Priečny rez fosíliami rodu Prototaxites odhaľuje prstencovú stavbu pripomínajúcu kmene stromov. Podľa Huebera (2001) ide o doklad prerušovaného rastu organizmu, avšak Gragam a kol. (2010) túto štruktúru interpretovali ako výsledok činnosti pečeňoviek. Pečeňovky sú malé rastlinky vzrastom pripomínajúce machy a obývajúce vlhké prostredia. Ide o jedny z najskorších skupín suchozemských rastlín a zrejme boli ony alebo ich predchodcovia súčasťou aj silúrskej flóry. Jedna skupina silúrskych rastlín, tzv. nematofyty má mikrostavbu tvorenú navzájom prekríženými rúrkovitými filamentmi. Graham a kol. (2004) preukázali túto štruktúru u rozkladajúcich sa pečeňoviek a podobná štruktúra je prítomná aj u fosílií rodu Prototaxites. Dnešným pečeňovkám však chýbajú podporné pletivá, ktoré by im umožnili rast do väčšej výšky. Ako by mohli vytvoriť štruktúry vysoké osem metrov? Podľa Grahama a kol. (2010) pokrývali silúrsku krajinu veľké „koberce“ pečeňoviek, ktoré sa príležitostne mohli z povrchu vplyvom vetra a dažďa strhávať a následne sa pri hnití skrúcať. Po stlačení a fosilizovaní by vytvorili štruktúry označované ako Prototaxites.

Dve hypotézy...
Po publikovaní práce Grahama et al. (2010) sa zdalo, že máme v talóne dve navzájom sa vylučujúce hypotézy o vzniku prototaxita. Jedna z nich interpretuje obrovské valcovité fosílie ako výsledok činnosti symbiotického organizmu podobného dnešným lišajníkom, ktorý rástol vertikálne až do výšky 8 metrov. Tá druhá predpokladá, že išlo o pečeňovky, pričom valcovitá stavba fosílií je druhotná. Hubové vlákna identifikované Hueberom (2001) by tak predstavovali huby rastúce medzi kobercami pečeňoviek. Boyce a kol. (2007) zistili veľké variácie v pomeroch uhlíkových izotopov medzi jednotlivými vzorkami prototaxita, čo podporuje hypotézu huby, resp. lišajníka, pretože naznačuje heterotrofiu (t.j. organizmus získava živiny z iných organizmov a nevytvára si ich sám). Graham a kol. (2010) však argumentujú, že stielkaté pečeňovky môžu príležitostne fungovať aj v heterotrofnom móde. Pečeňovková hypotéza je takisto viac konzistentná s veľkosťou vláken, ktoré sú oveľa väčšie ako tie u dnešných húb. Na prvý pohľad takisto vysvetľuje prítomnosť iných suchozemských rastlín zakomponovaných do jednotlivých stĺpov prototaxita. Mohlo ísť o flóru rastúcu medzi kobercami pečeňoviek, ktorá bola pri skrúcaní uväznená vnútri štruktúry. Ale môžeme predpokladať výskyt špeciálnych podmienok na vznik „zrolovaných pečeňovkových kobercov“ naprieč kontinentami?  A prečo z mladších období už žiadne podobné štruktúry vo fosílnom zázname nenachádzame?

Takto si skrúcanie pečeňovkových kobercov predstavujú Graham a kol. (2010). Autor obrázku: Kandis Elliot.


Prototaxites nemal s pečeňovkami nič spoločné
Krátko po publikovaní originálnej práce Grahama a kol. (2010) sa zdvihli kritické hlasy. V podrobnej reakcii od Taylora a kol. (2010) boli prakticky všetky argumenty podporujúce pečeňovkovú hypotézu poriadne prevetrané – a vyvrátené. Napríklad orientácia rúrok v mikroštruktúre prototaxita je kolmá voči predpokladanej orientácii rizoidov pečeňoviek. Navyše ak by sme pečeňovkový koberec zrolovali, dostali by sme na priečnom reze špirálu. Prototaxites však na reze vykazuje koncentrické kruhy a aj v prípade excentrického rastu sú hranice rastových prstencov uzavreté. V neposlednom rade pečeňovky netvoria homogénnu masu, ale rastú v substráte, ktorý by sa pri zrolovaní dostal do výslednej štruktúry. To však nie je prípad prototaxita. Musíme sa preto asi vrátiť k obrazu obrovského suchozemského symbiotického falusu...

Jedna z námietok proti "pečeňovkovej hypotéze". Prebraté z práce Grahama a kol. (2010)

Prečo Prototaxites vyhynul?
Na konci silúru, t.j. asi pred 430 miliónmi rokov sa na suchej zemi popri rastlinách ako Cooksonia, dosahujúcich maximálnu výšku jedného metra, objavilo vysoké čudo. Z výškou až osem metrov išlo o skutočného obra, ktorý sa týčil nad všetkými suchozemskými formami života. Za 50 miliónov rokov svojej existencie sa Prototaxites rozšíril po celom svete. Počas devónu však napokon vyhynul, zrejme dôsledkom rozšírenia prvých lesov (Selosse 2002). Prototaxites bol pravdepodobne pomerne nenáročný a pomaly rastúci organizmus. Rozvoj cievnatých rastlín mu priniesol záhubu, nakoľko efektívnejšie rastliny začali prototaxita z jeho ekologickej niky vytláčať. Navyše zvyšujúce sa počty herbivorov mohli obhrýzať hubové vlákna rýchlejšie, ako ich dokázal Prototaxites nahrádzať. Na prototaxita s osem metrovou výškou musel byť úctyhodný pohľad. Nové devónske lesy však boli ešte impozantnejšie. O tých však niekedy nabudúce.

Literatúra

Odkazy


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára