Ako prichádzame na svet

Zdroj: Wikipedia (link)

Som šťastný otec dvoch detí. A ak si mám spomenúť na emocionálne najsilnejšie okamihy môjho života, jeden z nich predstavuje narodenie mojej dcéry a druhý narodenie môjho syna. Nemôžem však povedať, že by som bol úplne spokojný s tým, za akých podmienok sa narodili. Nie som pôrodník, aby som vedel po odbornej stránke zhodnotiť priebeh pôrodov. Som však cítiaci tvor, ktorý má konkrétne zážitky. A s tými sa s vami v tomto príspevku podelím.

Poznámka na úvod. V príspevku citujem niekoľko knižných publikácií dostupných na našom trhu. Všetky citácie sú uvedené kurzívou. Zoznam použitej literatúry je na konci príspevku.
26.10.2017: Ku príspevku boli pripojené ďalšie odkazy na aktuálne prebiehajúcu diskusiu o kvalite pôrodníctva na Slovensku.

Homo sapiens je živočíšny druh, ktorý rodí mláďatá v pomerne dlhých časových odstupoch a v drvivej väčšine prípadov iba jedno naraz. Do starostlivosti o dieťa a následnej výchovy investuje ohromné množstvo energie. Je to potrebné, pretože na rozdiel od iných živočíchov vrátane mnohých primátov sa rodíme úplne bezmocní. Evolúcia nás vybavila veľkým mozgom, takže ak máme počas vlastného pôrodu prejsť panvovým hrdlom svojej mamy bez ujmy, musíme sa narodiť výrazne skôr, t.j. vtedy, keď toho má mozog (čo sa týka jeho rastu a vnútornej diferenciácie) pred sebou ešte veľmi veľa. Po intelektovej stránke je teda novorodenček hlúpučký, ale to neznamená, že nedokáže vnímať. Práve naopak. Je neobyčajne citlivý na najrôznejšie podnety. V tomto ohľade predstavuje pôrod pre malého človiečika veľký šok.

Život v matkinom lone je príjemný. Tvorčeka, ktorý v ňom rastie, obklopuje teplo, chlácholivá tma, ticho. Počas pôrodu sa všetko zmení. Z vodného živlu plodovej vody sa ocitne „na suchu“ a musí začať dýchať vzduch. Dnes na svet prichádzame v nemocničnom prostredí. Minimálne v tzv. WEIRD (Western = západná, Educated = vzdelaná, Industrial = priemyselná, Rich = bohatá, Democratic = demokratická) spoločnostiach je to tak: na drobčeka čaká veľké svetlo, hluk, drsné povrchy. A prichádza zvláštny pocit zo straty telesného kontaktu

„Paniku novorodenca zo straty telesného kontaktu pomôže zmierniť, ak po narodení zostane v styku s matkiným telom, namiesto toho, aby sa ho hneď zmocnili cudzie ruky a začali vyšetrovať. Dieťatko odpočíva na matkinom brušku tak, aby si ho mohla pritúliť a mohlo cítiť telesné teplo, ktoré si užívalo celých deväť mesiacov. Pupočná šnúra meria približne 50 cm, čo umožňuje matke privinúť si dieťatko, kým je ešte spojené s placentou. Iste to nie je náhoda. (Morris 2008)“ Toto evolučné vybavenie však minimálne na bratislavských Kramároch novorodenec nevyužije, pretože hneď po pôrode sa ho chopia práve tie vyššie spomínané cudzie ruky, prestrihnú mu pupočnú šnúru a odnesú na vyšetrenie. Prvý kontakt s matkou prichádza až po dlhých minútach...

„Prítomní, ktorí asistujú pri pôrode, sa zvyčajne nevedia dočkať, aby dieťa umyli, odvážili a zabalili, no mamičke s dieťatkom by mali dopriať dostatok času na vychutnanie pocitov zo vzájomného prepojenia. Dieťa čoskoro upadne do hlbokého, zotavujúceho spánku, ale bezprostredne po pôrode naplno vníma – keď sa mu to umožní, bude sa dívať na matku, ktorá mu pohľad láskyplne opätuje. V ideálnom svete by mu tieto intímne chvíle nemali odoprieť. (Morris 2008)“ Na Kramároch si dieťa intímne chvíle vychutná až po vyšetrení, zaočkovaní, umytí... Nečudo, že viaceré bábätká to rozruší. V našom prípade to pôrodná sestra znalecky okomentovala slovami: „Bábätká sú rôzne, niektoré plaču a niektoré nie. Je to úplne v poriadku.“ Rýpnem si: skúmal niekto na Kramároch prejavy novorodencov v prípade, keď ich nechali bezprostredne po pôrode na chvíľu pri matke a keď sa tak nestalo? Minimálne Morris (2008) na túto tému píše: „Postupne nastane čas na prerezanie pupočnej šnúry, na umytie, odváženie a zabalenie bábätka. Ak zažilo tiché chvíle v matkinom náručí, táto procedúra ho rozruší oveľa menej.“

Vráťme sa ešte k udalostiam pred pôrodom. Časy, keď musel otec na príchod vlastného potomka spôsobne čakať pred pôrodnou sálou, sú našťastie už preč. (Môj otec bol tesne pred mojím narodením odstrčený personálom so slovami: „Tu pre vás nie je miesto.“) Ale i tak je u nás čo vylepšovať. A nie je toho málo (bližšie Aldana – Lišiaková – Pizano 2016).

Samostatnou kapitolou je prítomnosť otca pri pôrode. Opäť citujem: „Příznivý efekt otce u porodu je často patrný v redukci psychické nadstavby při procesu vnímání bolesti. Aktivní a spolupracující otec na porodním sále může v neposlední řadě poskytnout partnerce celou řadu služeb, které jí alespoň částečně zpříjemní život při zvládaní nelehkého údělu. (Chmel 2008)“ Na bratislavských Kramároch sa však prítomnosť otca pri pôrode podobá sledovaniu futbalu v televízii: dívate sa a to je asi tak všetko. Predtým samozrejme podpíšete reverz, že sa budete riadiť pokynmi personálu, takže s tým vlastne súhlasíte. Pôrodné boxy sú obrovské a nepohodlné, malá rodička sa v nich stratí. Na začiatku vypudzovacej fázy som ešte bol v kontakte so svojou manželkou. Pridržiaval som ju a ako mi po pôrode povedala, veľmi jej to pomáhalo. V záverečných fázach som však bol odborným personálom vykázaný za box, za hlavu manželky so slovami, že „tam je miesto pre otecka“. Od tej chvíle som sa už manželky nemohol dotknúť a ona ma stratila z očí. Vo chvíľach najväčšieho psychického aj fyzického vypätia teda ostala sama, navyše v nepohodlnej polohe. Apropo, poloha: „Pro volbu polohy neexistují žádná přesná pravidla či zákony a ani žádná jasná kritéria. V okamžiku, kdy nastane vypuzovací fáze, matka obvykle vycítí, která poloha pro ni bude nejvhodnější. (Chmel 2008)“ „Během několika posledních let došlo k obrácení trendu směrem k větší svobodě v oblasti výběru porodní polohy, a to i v případě porodů v nemocnici. (Chmel 2008)“ Moje skúsenosti z Kramárov sú presne opačné. Nemocničný personál bol v prípade mojej manželky nekompromisný.

Z obrázkových encyklopédií možno poznáte fotografie, na ktorých je šťastný pár s práve narodením bábätkom v náručí. Iné fotografie zobrazujú hrdého tatka strihajúceho pupočnú šnúru. „Přestřihnutí pupeční šňůry je pro mnoho otců fantastickým zážitkem. (Nilsson – Hamberger 2007).“ Nie však na bratislavských Kramároch, kde sa otec pri pôrode nachádza tak ďaleko od svojho dieťaťa, ako je to len možné: za hlavou matky. Aspoň taká je moja osobná skúsenosť z dvoch pôrodov mojich detí.

Takže zabudnite na obrázky z encyklopédií o pôrode. Dve pôrodné sály, v ktorých som bol, pripomínali továreň: rodička, t.j. moja manželka, bola kusom mäsa, nie cítiacou bytosťou. Problém nebol vo vybavení, problém bol v osobnom prístupe personálu.

Kým sme sa stali WEIRD spoločnosťou, rodili sme v prachu a špine. Aspoň tak by sme vtedajší stav nazvali dnes. Teraz rodíme v super sterilnom prostredí: okrem strojového vybavenia je chladný a neosobný aj personál. Toľko moje skúsenosti a skúsenosti mojej manželky.

Citovaná literatúra

Aldana, I. – Lišiaková, L. – Pizano, V. 2016: Ešte netlačte. Všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku. W PRESS, Bratislava.

Chmel, R. 2008: Otázky a odpovědi o porodu. Grada, Praha.

Morris, D. 2008: Zázrak menom dieťa. Perfekt, Bratislava.

Nilsson, L. – Hamberger, L. 2007: Těhotenství týden po týdnu. Tajemství lidského života. Svojtka&Co, Praha.

Súvisiace odkazy
https://dennikn.sk/blog/10-viet-z-porodnice-ktore-si-zeny-navzdy-zapamataju/
https://dennikn.sk/906460/porodom-chyba-ludskost-aj-sukromie-ukazuje-film-ktory-chcela-nemocnica-stopnut/
https://dennikn.sk/tema/porody/ 
https://dennikn.sk/autor/miroslava/