Prírodovedné múzeá Európy - 4. časť: Viedeň (Rakúsko)

Zdroj: link.

Prírodovedné múzeum vo Viedni (Naturhistorisches Museum Wien) patrí medzi európsku špičku tak vo výskume ako aj v prezentácii vystavených exponátov. Ak ste milovníkom histórie a/alebo prírody, a zablúdite do Viedne, určite si rezervujte trochu času na jeho obhliadku.


 

V období renesancie a baroka boli v móde tzv. „Kunst- und Wunderkammern“. Prírodniny boli zbierané za účelom vystavenia v týchto kabinetoch kuriozít a nezriedka ich zakladali členovia aristokratických rodín. Nie inak to bolo aj v prípade najstarších zbierok Prírodovedného múzea vo Viedni, ktoré pochádzajú zo 16. storočia a boli zhromaždené arcivojvodom Ferdinandom Tyrolským (1529 – 1595). Samotné múzeum založil v roku 1748 manžel Márie Terézie Franz Stephan von Lothringen. Neskôr na príkaz cisára Františka Jozefa I. (1830 – 1916) boli navrhnuté a postavené dve zrkadlovo (takmer) totožné budovy: Kunsthistorisches Museum a Naturhistorisches Museum. Za ich návrhom stoja architekti Gottfried Semper (1803 – 1879) a Carl Hasenauer (1833 – 1894). Stavba prírodovedného múzea trvala desať rokov (1871 – 1881) a 10. augusta 1889 ho otvoril sám cisár. Odvtedy slúži svojmu účelu a slúži mu dobre. V jeho zbierkach sa nachádza viac ako 20 miliónov položiek a každý rok pribúdajú ďalšie.

Posledné dva roky som mal tú česť pracovať v Geologicko-paleontologickom oddelení a počas riešenia môjho výskumného projektu som neraz potreboval pauzu. Vtedy som po schodoch vystúpal o poschodie vyššie a na hodinku som sa prešiel výstavnými sálami. Viedenské Naturhistorisches Museum ponúka ohromné množstvo vystavených prírodnín všetkých typov od minerálov a hornín cez fosílie až po zoologické zbierky. Pre potreby blogu sa v tomto príspevku zameriam na stručný prehľad toho (subjektívne) najzaujímavejšieho z paleontologických a zoologických sál.

Prekambrické a kambrické fosílie z Ediakary, burgesských bridlíc alebo čínskeho Chengjiangu patria vždy medzi atraktívne exponáty, ktoré síce širokú verejnosť nepritiahnu, poučený laik sa však pri nich nemôže nezastaviť. Okrem nich Viedeň ponúka aj vydarené modely týchto potvor, aj keď dnes sú už tieto rekonštrukcie zastarané.

Nádherná dioráma silúrskeho mora (asi pred 430 mil. r.) je zasadená priamo do starožitnej vitríny. Kraľuje jej paleozoický klepietkavec Eurypterus zo skupiny Eurypterida. (O eurypteridoch som sa zmienil tu a tu.)

Trilobity nesmú chýbať v žiadnom poriadnom prírodovednom múzeu. Aké bolo moje sklamanie, keď som ich v tom londýnskom našiel iba zopár. Vo viedenskom však nechýbajú.

Oddeleniu paleozoika (alebo ak chcete prvohôr) dominuje replika fosílie lebečných kostí a panciera devónskeho (pred 380 – 360 mil. r.) mega-predátora rodu Dunkleosteus. Moja šesťročná dcéra sa pri nej nikdy nezabudne pristaviť.

Dobytie súše symbolizuje model ichtyostegy „vyliezajúcej“ z jednej z vitrín (vľavo). (O kolonizácii pevniny som písal tu.) Karbónsky (asi pred 320. mil. r.) les tvorený stromovitými papraďami, prasličkami a plavúňmi oživujú modely pravekých vážok. Donedávna bola za najväčšiu z nich považovaná Meganeura. Nedávno však bola zosadená z trónu kolegyňou z rodu Meganeuropsis (z obdobia permu). A keď už sme pri karbónskom lese, kliknite si len tak zo zaujímavosti tu.

Pevninu počas permu a skorého triasu (pred 300 – 250 mil. r.) obývali aj plazy so zhrubnutými kosťami a masívnymi lebkami. Prečo sa tento trend u plazov vyskytoval predovšetkým počas permo-triasového obdobia?

V sále venovanej mezozoiku (druhohorám) nájdete aj lebku ceratopsida (rohatého dinosaura, vľavo) a repliku prednej končatiny akéhosi brachiosauridného sauropoda (to sú tie dlhokrké a dlhochvosté ťažkotonážne dinoše, vpravo).

Počas mezozoika sa do vzduchu pomocou aktívneho letu dostali hneď dve skupiny stavovcov. Išlo o pterosaury a vtáky (t.j. dinosaury). K tej prvej patril napríklad Ornithocheirus bunzeli starý 80 mil. r. (jediný známy pterosaurus z územia Rakúska; vľavo), k tej druhej rod Confuciusornis sanctus s dokonale zachovaným perím (vpravo). Treba podotknúť, že v prípade 60 cm dlhého jedinca rodu Confuciusornis ide o originál z čínskeho Liaoningu (125 mil. r.). Nie každé múzeum vlastní takýto kus. V tomto prípade bola fosília pôvodne takmer úplne zakrytá sedimentom. Preparátor na nej pracoval asi 500 hodín, čo je viac ako tri mesiace pracovného času.

Medzi vrcholovými predátormi druhohorných morí by sme našli ichtyosaury (vľavo), plesiosaury (Dolichorhynchops vpravo-vľavo; originál kostra z amerického Kansasu, 88 mil. r.) a mosasaury (Platecarpus ictericus, originál z Kansasu, vpravo-vpravo). Vo Viedni si môžete pozrieť aj jednu z najúplnejších a najväčších fosílnych kostier korytnačky na svete. Ide o zástupcu rodu Archelon z neskorej kriedy (pred 74 mil. r.) Južnej Dakoty.

Dinosaury kládli vajcia a jedna z vitrín sa venuje rozmanitosti v ich tvare a veľkosti. Nechýba zmontovaná kostra rodu Protoceratops (vľavo), jedného z mála dinosaurov, ktorého poznáme z kostier všetkých rastových štádií. Scéna vľavo zachytáva dinosaurie bábätko tesne predtým, ako nedobrovoľne preskúma vnútro tráviaceho traktu hada druhu Sanajeh indicus. Rekonštrukcia je založená na náleze fosílie tohto hada ovíjajúceho vajce a fosílii práve vyliahnutého sauropoda v jeho tesnej blízkosti.

Sála dinosaurov je asi najnavštevovanejším priestorom múzea. Nečudo. Aj keď sa množstvom vystavených dinosaurov nemôže porovnávať s Londýnom či Frankfurtom, inštalácia je mimoriadne atraktívna. Zahŕňa repliky kostier diplodoka, iguanodona a alosaura ako aj lebky triceratopsa a tyranosaura. Impozantným dojmom pôsobí rekonštrukcia pteranodona v životnej veľkosti (to veľké lietajúce čudo na fotografii vľavo) s rozpätím krídel 7 metrov. Tento obor mal duté kosti a zrejme vážil menej ako 40 kg. Dospelého človeka by teda neuniesol, ako sa nám to snaží vsugerovať Jurský svet (2015); odkazy tu a tu.

Dinosaury úplne nevyhynuli. Jedna ich vývojová línia žije dodnes, totiž vtáky (o tejto problematike som písal tu a tu). Vo Viedni si môžete pozrieť rekonštrukcie archeopteryxa a deinonycha (Deinonychus antirrhopus) v životnej veľkosti. Mimochodom tak nejako mali vyzerať raptory z Jurského sveta (2015), ak by sa tvorcovia filmu chceli držať dnešného stavu poznania (viac o tom tu).

Najväčšou atrakciou sály dinosaurov je nepochybne robotický model mladého alosaura (vľavo; vpravo replika jeho kostry). Pohybová sekvencia sa strieda s niekoľko minútovými intervalmi, keď sa model nehýbe. Návštevníka teda náhly pohyb realistického modelu môže trochu vyľakať...

Rakúsko nie je dinosauria veľmoc, svojho dinosaura však má. Je ním Struthiosaurus austriacus z lokality pri obci Muthmannsdorf. Išlo o stredne veľkého pomerne ľahko stavaného nodosauridného ankylosaura. Prvýkrát bol opísaný Bunzelom v roku 1871.

Niektoré amonity dorastali do ohromných rozmerov. Neskorokriedová Parapuzosia seppenradensis (85 mil. r.) zo štajerského Gosau má priemer schránky vyše metra. Našli sa však aj jedince trikrát také veľké (pozri tu).

Viedenské múzeum bolo navrhnuté a postavené za účelom vystavovania prírodnín a zodpovedá tomu aj výzdoba na stenách a strope. Niektoré plastiky s druhohornou tematikou sú obzvlášť pôsobivé.

Po vyhynutí nevtáčích dinosaurov (pozri tu) došlo na Zemi k nebývalému rozvoju cicavcov. Z tých zaujímavejších ponúka viedenské múzeum takmer úplnú kostru deinotéria druhu Prodeinotherium bavaricum z českých Františkových Lázní (Franzensbad), starú 16,5 mil. r. Kosti tejto kostry sa tam našli v roku 1884. Vlastník ich daroval múzeu. O deinotériách sa môžete viac dočítať tu a tu.

Na obrázku v strede je replika kostry „prakoníka“ Eurohippus parvulus messelensis  zo slávneho Messelu pri Darmstadte a jeho rekonštrukcia. Zviera bolo pôvodne opísané ako rod Propalaeotherium. Žilo pred asi 50 miliónmi rokov a v kohútiku dosahovalo výšku 30-35 cm. Predné končatiny mali po štyri prsty, zadné iba po tri.

Tri kostry vpravo patrili jaskynným medveďom. Tá najväčšie je z dospelého zvieraťa, nasleduje sedem-mesačné medvieďa a najmenšia kostrička patrí novorodencovi.

Nielen cicavce ale aj vtáky (t.j. vtáčie dinosaury) prežívajú za posledných 50 miliónov rokov ohromný rozvoj. Jedna evolučná línia dokonca viedla ku vzniku obrích dravých foriem. Taký bol aj Andalgalornis, ktorý žil pred 10 – 2 miliónmi rokov v Južnej Amerike a  vo svojom ekosystéme bol vrcholovým predátorom.

V antropologickom oddelení návštevník nájde modely našich vzdialených príbuzných. Vľavo je pár rodu Australopithecus, ktorý zanechal stopy z Laetoli. Šikovná expozícia dovoľuje kráčať s týmto párom aspoň virtuálne. Vpravo je Homo erectus na love rýb.

Bližšie k modernému človeku sú v našom rodokmeni neandertálci a kromaňonci. Zatiaľ čo neandertálec sa dnes považuje za samostatný druh Homo neanderthalensis, kromaňonský človek je zástupcom nášho vlastného druhu Homo sapiens.

Iba hŕstka múzeí vlastní kompletného kraka rodu Architeuthis. Viedenské múzeum má v expozícii aspoň jeho maľbu v životnej veľkosti. V jednej z vitrín sa však vcelku nenápadne schováva jedno z odseknutých ramien tohto najväčšieho bezstavovca na svete.

Oddelenie článkonožcov patrí medzi moje obľúbené. Zaujmú nielen modely vybraných zástupcov v životnej veľkosti, ako je mucha, roháč či blcha. Jednotlivé vitríny ponúkajú takmer vyčerpávajúci prehľad zástupcov článkonožcov od pavúkovcov cez kôrovce až po rozmanitý hmyz.

V tejto časti múzea sú obzvlášť vydarené diorámy. Jedna z nich znázorňuje breh Amazonky s desiatkami pijúcich motýľov. Nemôže chýbať najväčší krab sveta druhu Macrocheira kaempferi.

Vľavo: roj sťahovavých sarančí. Stred: model včelieho úľa. Vpravo: model termitiska v životnej veľkosti.

Sále venovanej drsnokožcom kraľuje veľká vitrína s množstvom druhov žralokov. Celá miestnosť je v prítmí, pričom si jednotlivé exponáty môžete osvietiť pomocou gombíkov. Mňa zaujali rostrá piliarov (vľavo) a čeľuste rôznych druhov žralokov (vpravo). Všimnite si žraloka kladivohlavého hneď naľavo!

Lebka človeka sa zdá byť jednoliatym kusom kosti, v skutočnosti však ide o konglomerát desiatok kostí. U nás sú spojené do pevného celku, u rýb však je hlava pružnou zmesou jednotlivých kostičiek.

Obrázok vpravo je zo sály s hadmi. Na stenách sú krásne vypreparované kostry hadov. Pri pohľade na ne si vždy spomeniem na moju učiteľku z prvého stupňa základnej školy, ktorá na hodine prvouky zahlásila, že hady kosti nemajú. Oponoval som a na nasledujúcu hodinu som svoj názor podporil názorným obrázkom z encyklopédie. Vcelku ma pobavilo ale aj zarmútilo zároveň, keď nedávno synovci môjho kolegu pri návšteve viedenského múzea pri pohľade na kostry hadov zvolali: „A predsa majú hady kosti!  A naša učiteľka vravela, že nemajú!“

Oddelenie s krokodílmi patrí medzi moje obľúbené. Jednotlivé exponáty sú nainštalované tak starosvetsky a predsa pútavo. V tomto ohľade sa mi zdá expozícia viedenského múzea výrazne lepšia ako tá v Londýne.

Vtákom je venovaných hneď niekoľko sál. Svoje zastúpenie tu majú stovky druhov. Za všetky spomeniem aspoň kivi. Pred mojou prvou návštevou múzea vo Viedni som ani netušil, že neexistuje iba jeden druh ale hneď niekoľko.

V sále s nepárnokopytníkmi nájdete viacero druhov nosorožcov vrátane takmer vyhynutého nosorožca sumatranského. Ešte predtým vás ale prehliadka zavedie do sály veľkých cicavcov, ktorých spája jediné: ich veľkosť. Exponáty zahŕňajú slona, hrocha aj žirafy. Vystavený kus tuleňa slonieho (Mirounga leonina) pochádza z Falklandských ostrovov. Hneď vedľa neho je mimoriadne vzácna kostra kôrokožca bezzubého (Hydrodamalis gigas). Tohto obrovského príbuzného dugongov a lamantínov objavila Veľká Severná expedícia (Great Northern Expedition) v roku 1740 a opísal ho nemecký prírodovedec Georg Steller. Publikovanie jeho správy pritiahlo pozornosť lovcov, ktorí v priebehu kôrokožca vybíjali, až bol v roku 1767 zabitý posledný kus. Steller bol jediným vedcom, ktorý toto majestátne zviera videl naživo. Presnú podobu zvieraťa je preto možné zrekonštruovať iba na základe niekoľkých zachovaných kostier. 

Tie najväčšie tvory vždy „vyprodukuje“ more, keďže voda nadnáša a umožní vznik skutočných obrov. Veľryby netreba zvlášť predstavovať. Vo Viedni síce nájdete vráskavca obrovského iba namaľovaného (vľavo), ale zato tu majú žraloka veľrybieho (vpravo)!

Toto bola krátka virtuálna prechádzka viedenským Prírodovedným múzeom. Ide iba o malú ochutnávku, keďže priestory tejto inštitúcie toho ponúkajú mnohonásobne viac!

Prírodovedné múzea Európy (predchádzajúce príspevky):

Museo Civico di Storia Naturale, Milano

Natural History Museum, London

Zoologisk Museum, København