Stránky

štvrtok 16. októbra 2014

Klepietko nie je klepeto!



Foto: Alexander Wild

V biológii treba dávať veľký pozor na pojmy. Každý z nich má presnú definíciu a ako na potvoru sa niektoré z nich na seba podobajú ako vajce vajcu a pritom svojím biologickým významom odkazujú na celkom odlišné veci. Napríklad chelicery sa v slovenčine označujú ako klepietka a sú typické pre zástupcov skupiny Chelicerata, teda klepietkavce. Naproti tomu klepetá sú úplne iné orgány, ktoré nájdeme u viacerých navzájom nepríbuzných skupín článkonožcov (napríklad u desaťnožcov). V tomto príspevku bude reč o klepietkavcoch, kam zaraďujeme aj všetkým známe pavúky.


Klepietkavce – čo sú zač?
Klepietkavce patria medzi článkonožce (Arthropoda), pričom ich telo je rozdelené na dve hlavné časti (lat. tagmata). Predná časť tela sa označuje ako hlavohruď (prosoma) a má šesť párov končatín. Na rozdiel od iných článkonožcov, klepietkavce nemajú tykadlá a prvý pár končatín je premenený na klieštikovité ústne ústroje, chelicery (vyššie spomenuté klepietka). Druhý pár končatín je hmatavý alebo chytavý orgán (tzv. pedipalpy), ktorý je u niektorých skupín (napr. šťúry) premenený na skutočné klepetá. Ďalšie štyri páry tvoria kráčavé končatiny – klepietkavce sú teda osemnohé. Zadná časť tela je bruško (opisthosoma), ktoré býva rôzne zakončené, napr. hrotom u ostrochvostov, bodcom s jedovou žľazou u šťúrov a škorpiónov alebo snovacími bradavkami u pavúkov.
Klepietkavce delíme do viacerých samostatných skupín (triedy a rady v zmysle linnéovskej klasifikácie), tými druhovo najpočetnejšími sú dve z nich: pavúky a roztoče - poznáme okolo 45 000 dnes žijúcich pavúkov (a asi 1 000 fosílnych) a vyše 48 000 roztočov.
Zástupcovia klepietkavcov obývajú rôzne prostredia, najviac sa im však darí na suchej zemi, pričom išlo o jedny z prvých mnohobunkových organizmov, ktoré sa dostali na súš (o dobytí súše som písal tu). Morské klepietkavce majú v súčasnosti minoritné zastúpenie (patria tu nohatky a ostrochvosty), v minulosti však boli oveľa rôznorodejšie a niektoré z nich (kyjonožce) mohli dorásť až do dĺžky troch metrov.

Vľavo: Telový plán (Bauplan) klepietkavcov. (Pozor! To neznamená, že takto nejako vyzeral prapredok všetkých klepietkavcov.) Vpravo: Jednotlivé skupiny klepietkavcov sa od seba stavbou tela viac či menej líšia (schéma podľa Selden & Dunlop 1998). Zelená: ostrochvosty (Xiphosura); tmavo-žltá: kyjonožce (Eurypterida); svetlo-žltá: pavúkovce (Arachnida).

Prehľad hlavných skupín klepietkavcov
Biologický systém klepietkavcov za posledné dve dekády prešiel viacerými zmenami. Nebudem tu spomínať vývoj predstáv na systematiku a taxonómiu klepietkavcov (možno niekedy inokedy), treba však poznamenať, že sa v tomto zmysle všetko odvíja od definície taxónu (o taxonómii som utrúsil pár slov tu). Napríklad ostrochvosty (Xiphosura) boli kedysi považované za kôrovce (Crustacea), takže odhalenie ich blízkych príbuzenských vzťahov so suchozemskými pavúkmi v druhej polovici 19. storočia výrazne pozmenilo dovtedajšiu predstavu o vývoji klepietkavcov ako aj definíciu taxónu Chelicerata. V súčasnosti možno klepietkavce rozdeliť do piatich veľkých skupín (v linnéovskej klasifikácii im najčastejšie zodpovedajú triedy).

Nohatky (Pycnogonida). Za najprimitívnejšie klepietkavce sa považujú nohatky. Na prvý pohľad sa zdá, že ide jednoducho o akési morské pavúky, ich bizarnú stavbu tela však oceníte až po bližšom preskúmaní. Nohatky prijímajú potravu chobôtikom (proboscis), vajíčka po oplodnení nosia samčeky pomocou tzv. ovigerov a vnútorné orgány vypĺňajú nielen drobunké telo, ale zachádzajú aj do kráčavých končatín. Nič z toho u skutočných pavúkov nenájdete.

Stavba tela nohatiek. Všimnite si drobunké palpy u rodu Nymphon (vlastne ich ani nevidieť) na obrázku hore a masívne palpy u rodu Pentapycnon na obrázku dole. Ch=chelicery.

Ostrochvosty (Xiphosura). V dávnej geologickej minulosti bola táto skupina pomerne rozmanitá, dnes žije iba x druhov. O to slávnejšie ostrochvosty sú. Často sa propagujú ako živé fosílie. Zvláštnosťou je ich rozmnožovanie, keď vo veľkých počtoch vychádzajú z mora na pláž, kde prebieha párenie. Ostrochvosta si nemožno pomýliť so žiadnym iným tvorom na našej planéte. Prosoma tvaru podkovy a predpoklad, že ide o račích príbuzných, zodpovedajú za anglické označenie „horshoe crab“ (horshoe=podkova).

Stavba tela ostrochvosta (Limulus) ako jedného z mála zástupcov tejto skupiny. Pôvodné obrázky sú prebraté z publikácie Gerhart (2007).

Chasmataspididy (Chasmataspida). Kedysi sa táto málo známa vyhynutá skupina morských klepietkavcov priraďovala k ostrochvostom. Dnes sa považujú za samostatnú skupinu zdieľajúcu niektoré znaky s otrochvostami a niektoré s kyjonožcami. Dosiaľ bolo opísaných iba niekoľko málo druhov z kambria až devónu.

Niekoľko zástupcov vyhynutej skupiny Chasmataspidida. Chasmataspis je známy z ordoviku, zvyšné dva vyobrazené rody sú devónske. Zdroje obrázkov: Anderson et al. (2000), Dunlop et al. (1999, 2003).

Kyjonožce (Eurypterida). Ani kyjonožce neprežili do súčasnosti. Držia však rekord: najväčší známy článkonožec je Jaekelopterus s telom dlhým 2,5 m. Kyjonožce svojho času, teda v staršom paleozoiku (prvohorách), obývali takmer všetky typy vodných prostredí a dokonca sú známe skamenené stopy kyjonožcov zo suchej zeme, kam podnikali pionierske výpravy v čase, keď po plne suchozemských tvoroch ešte nebolo ani chýru. Niektoré kyjonožce mali ohromné klepetá a viaceré aj bodec (telzón) na konci tela, za čo si vyslúžili označenie „morské škorpióny“.

Stavba tela eurypteridov na príklade druhu Eurypterus remipes (prevzaté a upravené podľa Donovan 2001). Vložený obrázok ilustruje najväčšie známe eurypteridy. Netreba sa však nechať zmiasť, drvivá väčšina kyjonožcov by sa vám zmestila do dlane.

Pavúkovce (Arachnida). Čo do počtu druhov ide o bezkonkurenčne najbohatšiu skupinu klepietkavcov. Patrí tu veľa rôznych tvorov, za všetky spomeniem pavúky (Araneida), šťúry (Scorpionida), kosce (Opilionida) a roztoče (Acarida). Nielen že ide o primárne suchozemské tvory, ale pavúkovce patria práve medzi tých, ktorí sa na súš dostali medzi prvými (pozri tu). Napriek tomu sa nájdu roztoče, ktoré sa druhotne vrátili do vodného prostredia. Pavúkovce predstavujú veľmi dôležitú zložku suchozemských ekosystémov a bez nich by bolo zle.


Prehľad hlavných skupín dnes žijúcich skupín pavúkovcov. Vyhynuté skupiny tu nie sú vyobrazené (o tých niekedy nabudúce).
 
Pre takmer všetky klepietkavce je charakteristický pomerne stabilný telový plán. Inak povedané, počas evolúcie si zachovali jednotlivé skupiny veľa spoločných znakov, takže je pomerne jednoduché klepietkavca rozpoznať. Odborne sa rozmanitosť telového plánu u nejakej skupiny organizmov označuje ako disparita; klepietkavce teda majú pomerne nízku disparitu. Naproti tomu kôrovce majú disparitu neobyčajne vysokú. Dafnie, kraby aj fúzonôžky patria medzi kôrovce, i keď sa od seba dramaticky líšia. Navyše v súčasnosti sa ešte aj hmyz chápe ako podskupina širšie chápaných kôrovcov (pozri tu), takže sa dá povedať, že kôrovce sú najrozmanitejšie organizmy na našej planéte. Vráťme sa ale ku klepietkavcom. Všetky vyššie spomenuté skupiny klepietkavcov s výnimkou jedinej sú alebo boli vodné. Tou výnimkou sú pavúkovce (Arachnida), ktoré však počtom druhov predstavujú drvivú väčšinu všetkých žijúcich klepietkavcov. V evolúcii klepietkavcov došlo k tzv. adaptívnej radiácii: po tom, ako sa spoločný predok pavúkovcov (obrazne vyjadrené) vysúkal na suchú zem, rozrôznilo sa jeho potomstvo do úžasnej palety tvarov a veľkostí (opäť obrazne povedané).

Evolučné vzťahy medzi jednotlivými zástupcami klepietkavcov. Nohatky sa považujú za najbazálnejšie, takže si ich treba predstaviť ešte viac vľavo od tej potvory rodu Lemoneites. Prebraté a upravené podľa Dunlop (1997).

Klepietkavce okolo nás
Verím, že ste sa už stretli minimálne so štyrmi rôznymi skupinami klepietkavcov. Pavúkov (Aranae) poznáte dôverne z vlastných domovov a určite ste narazili už aj na kosce (Opiliones). To sú tie veľké "tlsté pavúky" s dlhočiznými nohami. Pavúky možno pripomínajú, ide však o ich vzdialených príbuzných. Ak ste dostatočne pozorní a všímaví, stretli ste sa už aj so šťúrikmi (Pseudoscorpiones) a ak ste nepozorní a nevšímaví, tak aj s kliešťami, ktoré patria medzi roztoče (Acari).

S týmito chlapíkmi ste sa už určite stretli. 1. kosec Opilio canestrinii;  2. pradiarka rodu Cheiracanthium; 3. pijak rodu Dermacentor; 4. šťúrik rodu Dactylochelifer. Foto 1: zdroj; Foto 2-4: Matúš Hyžný.

Použitá literatúra

Odkazy

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára