viventibus esse: Morské egreše alebo o rebrovkách

Rebrovka rodu Bolinopsis (zrdoj: http://oceanexplorer.noaa.gov/, Kevin Raskoff)

Rebrovky (latinsky Ctenophora, z gréckeho ctenos=hrebeň a phora=nosiť; anglicky ctenophores, “comb jellies”; česky žebernatky) sú tvory akoby vystrihnuté z dobrého sci-fi filmu. Prakticky priehľadné, často svetielkujúce a s minimálnym množstvom telových sústav ani nepripomínajú živočíchy, medzi ktoré napriek tomu patria. 95 % ich tela tvorí voda, zvyšok je rôsolovitá hmota (mesoglea). Bežný suchozemec sa s rebrovkami nestretne, ale pri návšteve pláže sa môže stať, že natrafíte na vyplavené „morské egreše“ (sea gooseberries: vtedy vedzte, že máte tú česť stretnúť sa so zástupcom kmeňa Ctenophora.

"Morský egreš" (zdroj: http://natureinfocus.wordpress.com)

Rebrovky sú živočíchy obývajúce prakticky všetky morské ekosystémy od polárnych oblastí po trópy a od pobrežných vôd po otvorený oceán a nájdeme ich v celom vodnom stĺpci od hladiny po oceánske hĺbky. Sú dravé a koristi sa zmocňujú pomocou ramien; na prvý pohľad teda pripomínajú medúzy. Tieto podobnosti sú však dôsledkom nezávislého (tzv. konvergentného) vývoja a z evolučného hľadiska nejde o blízko príbuzné skupiny, i keď podľa niektorých odborných prác (napr. Philippe et al. 2009 doi:10.1016/j.cub.2009.02.052) majú spoločného predka. Z tohto pohľadu sú pŕhlivce (kam patria medúzy) a rebrovky sesterskými skupinami.

Rebrovka "plávajúca" pri hladine (zdroj: Nanosanchez, Wikimedia Commons)

Rebrovky sú bizarné tvory. Telo rebroviek je biradiálne súmerné a má oválny, vajcovitý alebo vrecovitý tvar. Na jednom konci sa nachádza ústie a na druhom aborálny ústroj (obrvená statocysta), ktorý spĺňa funkciu rovnovážneho orgánu – svojho majiteľa informuje o jeho polohe v priestore. Rebrovky charakterizuje osem radov obrvených rebrovitých platničiek (ctenes), ktoré používajú na pohyb – všetky rebrovky majú tieto orgány aspoň v jednom zo štádií životného cyklu. Niektoré druhy sa však môžu pohybovať aj mávaním iných orgánov (laloky, aurikuly). Rebrovky majú párové ramená, ktoré sú vybavené koloblastmi. Ide o špeciálne, mimoriadne lepkavé bunky, ktoré zadržiavajú potravu. Tým sa líšia od medúz, ktorých ramená sú posiate pŕhlivými bunkami. V tomto ohľade je zaujímavá rebrovka rodu Beroe, ktorá nemá ani laloky ani lepkavé ramená, ale svoju korisť prehltáva vcelku.

Rebrovky majú výnimočnú schopnosť regenerácie – z polovice tela môže dorásť nový jedinec. Väčšina rebroviek je obojpohlavná, pričom pohlavné bunky oboch pohlaví sa môžu vytvárať súčasne.

Rebrovky sú zväčša pomerne malé organizmy, ktorých veľkosť sa pohybuje v škále centimetrov. Existujú však aj skutočné obry: venušin pás (Cestum veneris) môže byť dlhá až jeden a pol metra.

Cestum veneris (vľavo), Beroe ovata (vpravo) (zrodj: http://combjellies.wikispaces.com, Creative Commons)

Je zaujímavé, že rebrovky nemajú vnútorne spevnené telo, takže mimo vody nemajú takmer žiadny rozoznateľný tvar. Vo vode sú takpovediac vo svojom živle, ktorý nimi skrz-naskrz prestupuje a je priamou súčasťou ich habitu. Ani naložené v alkohole nevydržia dlho (aj keď boli vyvinuté metódy, ako zachovať aspoň niektoré robustnejšie formy na štúdium v budúcnosti). Väčšina krehkých druhov sa rýchlo rozpadne, takže nákresy, video a séria dobrých fotografií musia pre opis nových druhov stačiť. V tomto zmysle je iba málo iných mnohobunkových tvorov, ktoré sú so svojím živlom tak pevne spútané.

Planktonická rebrovka Bathycyroe fosteri (zdroj: Marsh Youngbluth, Wikimedia Commons)

Väčšina rebroviek je planktonická. Sú však aj druhy žijúce bentickým spôsobom života, teda pri dne (tzv. platykténidné rebrovky). Ich telo je silne sploštené; plazia sa pomocou akejsi nohy a pripomínajú ploskavce. Často žijú na povrchu iných organizmov, napr. hubiek alebo na riasach, či chaluhách. Ich planktonické larvy sú však obrvené ako iné rebrovky, z čoho sa dá usúdiť, že bentický spôsob života nadobudli rebrovky až druhotne.

Platyktenidná rebrovka na korale (zdroj: http://www.starfish.ch)

Rebrovky žijúce blízko pri hladine sú takmer priehľadné; niektoré druhy, žijúce vo väčších hĺbkach, sú však naopak výrazne sfarbené (napr. dosiaľ formálne neopísaná "Agmayeria tortugensis"). Platyktenidné rebrovky bývajú sfarbené rovnako ako organizmus, na ktorom žijú a na rozdiel od planktonických foriem neprodukujú svetlo.

"Agmayeria tortugensis" (zdroj: NOAA Photo Gallery, Wikimedia Commons)

Svetlo bioluminiscentných druhov je obvykle modré alebo zelené a je možné ho vidieť iba v tme. V pomere k veľkosti tela mladé jedince svetielkujú výraznejšie ako dospelce. Planktonické druhy navyše často vytvárajú dúhový efekt, ktorý je výsledkom rozptylu svetla na povrchu rebrovky pri jej pohybe. Celá rebrovka tak pôsobí ako akýsi plávajúci drahokam hrajúci všetkými farbami. Práve kvôli kombinácii akejsi sklenej ľahkosti a prebleskujúcej farebnosti sa pri sledovaní Cameronovho filmu The Abyss (1989; http://www.csfd.cz/film/1244-propast/) neviem ubrániť dojmu, že podmorská civilizácia „ufónov“ má čiastočne svoj predobraz práve v rebrovkách (ak o tom niekto vie niečo viac, nech sa ozve). Doteraz sa nepodarilo nájsť žiadnu zjavnú funkciu bioluminiscencie u rebroviek a podrobný štatistický výskum nepreukázal prakticky žiadnu koreláciu medzi konkrétnou farbou a nejakým faktorom prostredia (napr. hĺbka vody). Zástancovia názorov biológa Adolfa Portmanna (1897-1982) môžu zaplesať.

Svetielkujúci ufóni z Cameronovho filmu "The Abyss".

V súčasnosti poznáme okolo 100 žijúcich druhov rebroviek, pričom asi štvrtina z nich stále čaká na opis. Z minulých geologických období je toho známe veľmi málo. Najstaršími dokázateľnými zástupcami skupiny rebroviek je niekoľko rodov z usadenín skoro- a strednokambrického veku (pred 520-500 miliónmi rokov) Číny a Kanady. Okrem nich sú známe nepochybné rebrovky až z obdobia skorého devónu (pred asi 400 miliónmi rokov). O fosílnom zázname a evolúcii rebroviek by sa dalo napísať viac, ale to až niekedy nabudúce.